Pohoda 2004
17.7.2004, BPPrvý deň
Trenčín čakal na návštevníkov tohtoročnej Pohody s otvorenou náručou, toto podujatie sa preň stalo imidžotvorným a tak sa mu dostalo hojnej podpory. Pomedzi mraky začalo v piatok vykúkať aj slnko, možno inde pršalo, ale Trenčín zostal suchý. Bol som zvedavý na nové miesto konania, ktorým sa stalo (vraj určite aspoň na pár najbližších ročníkov) neďaleké letisko, takže som už bol celý nedočkavý to uvidieť. Niektorí hostia možno mali problém ho nájsť, na ceste boli síce značky, ale pri vyššej cestovnej rýchlosti či nižšej pozornosti si ich nemuseli všimnúť. Chvalabohu, ja som letisko našiel takmer hneď. Letištná dráha, slúžiaca ako parkovisko, bola už zaplnená neočakávaným množstvom áut, ale všetko bolo dobre zorganizované. Hneď vedľa parkoviska bol na ďalekosiahlej trávnatej ploche zriadený stanový tábor.
Neďaleko od vstupu do areálu som už počul hluk z najbližšieho pódia a naľavo zazrel niečo ako putovnú výstavku Slovenskej armády s pár MIG 21-tkami a dokonca regrutačné stredisko, kde sa vojnychtiví návštevníci mohli dať rovno naverbovať. Keď som sa priblížil k spomínanému pódiu, na ktorom mala akurát vystúpenie slovinská kapela Elvis Jackson, jej spevák vykrikoval do mikrofónu "Fuck the army!", na čo som sa musel pousmiať :-) Išiel som ďalej po komfortnom betónovom povrchu letištnej dráhy, slúžiacom (všade) ako chodník a to už som sa priblížil ku Kofola stage-i, kde bavil okolostojacich folklórny súbor Šarišan. No a pokračoval som v prehliadke celého letiska, aby som získal prehľad. Bola tam kopa stánkov – obchodíkov s tričkami či doplnkami, propagáciou, či už dobročinných (Greenpeace) alebo iných organizácií (telecom), no a samozrejme s občersvením, v tekutej (Kofola, Bažant, Nescafé, …) alebo pevnej forme (klobásky, kebap, cigánska, hneď sa človeku zbiehali slinky). Návštevíkov po rozľahlých priestoroch letiska rozvážal vláčik ťahaný upraveným traktorom a o zábavu sa postarali aj priestory pre športové atrakcie. Na hlavnom Bažant pódiu som zachytil koniec vystúpenia skupiny Para, vyfasoval lízanku od Chupa Chups bez cukru a zamieril k stanu Algida, kde akurát hral Zagar. Na tanečnom Kenvelo stage-i bol za pultom Peter Fiala, v Durex-e pre milióny dôvodov rapovali Super Crooo, no a potom som sa dostal až k veľkému cirkusovému stanu Tatra banky, kde bola na programe diskusia o komercii a príznačne tam vystupovala Misha.
Čas pokročil, stretol som (typické pre Pohodu) zopár známych a zastavil som sa na chvíľu v Kenvele, kde prítomných zahrieval Oswald. Následne ma to ťahalo do Algidy, na zozname som mal poznačenú českú skupinu Nierika, ktorú poznám minimálne z kompilácií Algidance. Hrajú pohodové downtempo, semtam s nejakými polámanými bítmi, takže som si ich vystúpenie vychutnal. Ako sa blížil večer, na hlavnom pódiu za zhromaždila kopa fanúšikov britskej kapely Chumbawamba, čo však nie je nič pre mňa, tak som to len zdokumentoval a pohol sa ku Kofole, kde som zhliadol a vypočul strhujúce vystúpenie fínskych Värttinä. Po nich som opäť skočil do Kenvela, kde už to vrelo, Oswald svojím elektrom pripravil veľmi početné publikum na očakávaného Heiko M/S/O, ktorý rozžeravil tancujúcich na najvyššiu možnú mieru.
Po výbornej tancovačke som vyšiel na vzduch a popočúval legendárny Pražský výběr, ktorý mali radi okrem nás aj naši rodičia, a pokračoval som o kus ďalej, na Kofole mali vystúpenie Dan Bárta a Illustratosphere. Tam som si veru došiel na svoje, funky džez výborných inštrumentalistov a nemenej dobrý spev Dana Bártu ma správne naladili a spôsobili pocit šťastia. S polnocou prišlo koniec vystúpenia a ja som navštívil Durex, kde svoj špičkový hip-hop predvádzali francúzski Triptik, ktorých som síce predtým nepočul, ale štýlom mi pripomenuli ich krajanov IAM, bol som veľmi spokojný. Na hlavnom pódiu po polnoci bavila kvantá ľudí ďalšia legenda – Leningrad Cowboys, ktorých pozná snáď každý. Následne som sa zbehol pozrieť na Radioactive Man-a, no ale to už ma opäť magicky priťahovala Algida, kde svojím (a mojím obľúbeným) nu-jazzom roztancovával Dee M a po ňom prišli na rad Bugz in the Attic (DJ Seiji bol pred časom v Buddha bare). Stala sa im síce nepríjemná vec, kufre s doskami im letecká spoločnosť poslala kamsi inde, ale napriek tomu odohrali špičkovú show a priaznivci broken beats si veru došli na svoje. Opäť s fajn pocitom som neskôr išiel pozrieť na Kenvelo, kde bolo takmer povinnosťou vypočuť si umenie nestora detroitského techna – svetoznámy DJ a (aj v iných žánroch) producent Carl Craig svojím vystúpením mohol len potvrdiť svoje špičkové kvality. Hala pod stanom samozrejme praskala vo švíkoch a aj v okolí bolo množstvo divákov, vďaka silnému ozvučeniu bolo všetko zreteľne počuť.
Okolo tretej hodiny po polnoci som už začal pociťovať únavu z dlhého a intenzívneho dňa, tak som sa pomaly pobral na odpočinok, ale cestou som nemohol odolať a na Kofole som sa započúval do pomalých rytmov a príjemných tónov a spevu skupiny Khoiba, ktorá takto ukľudňujúco pre mňa spravila bodku za prvým dňom.
Druhý deň
Druhý deň bol ešte prekvapivejší — aspoň z hľadiska počasia — od rána pražilo slnko a obloha bola takmer bez mráčika. Po mojom príchode som na Chio zachytil kapelu Sunshine, v Durexe celkom zaujímavý break dance battle a v horúčave sa pobral k hlavnému pódiu na vystúpenie Tata bojs, ktoré som si nemohol nechať ujsť. Ľudia sa rozohriali nielen slnkom (v tieni pódia bola tlačenica) ale aj dobrou muzikou. Toto zbadala posádka vedľa stojaceho auta s cisternou plnou vody, zobrali teda hadicu a pekne nás všetkých pokropili osviežujúcou spŕškou. Po tejto výbornej show a po prestávke som sa sem vrátil, na programe bola španielska úderka Ska-P. Táto chasa to veru pekne roztočila, ska sa snáď už rýchlejšie hrať nedá, a podľa toho to vyzeralo aj pod pódium, rev a chaos, ale tak to už na neo-punkových gigoch býva.
Potreboval som si trocha oddýchnuť z tej páľavy a v skutočne pohodovom areáli letiska som k tomu mal mnoho príležitostí, k nálade prispelo aj vystúpenie kapely Čechomor. S prichádzajúcim večerom aj páľava polavila a bolo príjemne, najmä keď začalo ďalšie mnou očakávané vystúpenie. Cezaria Evora so skupinou hudobníkov sa postarala o krásny úvod do začínajúcej sa noci, z pódia sa liali pomalé africké a latino rytmy a melódie, do toho zapadal zamatový hlas a ľúbozvučná portugalčina tejto postaršej pani. Táto hudba, ktorá dušu pohladí, ako povedal Michal Kaščák, ma doslova svojou nádherou dojala.
Ale nechcel som zmeškať ani hlavného headlinera tohtoročnej Pohody – britských Moloko, tak som sa náhlil k hlavnému pódiu, kde už bolo nenormálne množsvo veľmi nedočkavého národa. Keď sa ozvalo "I'm on my way!" zo speváčkinho hrdla a prvé tóny hudby, diváci boli vo vytržení, tak ako aj po zvyšok tohto skvelého koncertu. Speváčka Roisin Murphy perfektne spievala staršie aj novšie hity, snáď pri každej pesničke mala inú bizarnú pokrývku hlavy, rozhadzovala ruže, vrhala sa medzi ľudí, strúhala vyzývavé pózy, hrala, proste predviedla vynikajúcu show, na akú sa nezabúda.
Na Kofole sa po prestávke pričinila o skvelú náladu hojného obecenstva skupina The Wailers, s ktorou kedysi vystupoval legendárny Bob Marley. Táto kapela, ikona reggae, napriek vyššiemu priemernému veku jej členov, roztancovala a obšťastnila všetkých naokolo hitmi ako I Shot the Sheriff, Jammin, No Woman No Cry atď. Bol to jeden z vrcholov festivalu.
Následne som opäť navštívil tanečné pavilóny. Na Kenvele nekompromisne búšili tvrdým technom do stoviek tancujúcich Toky a Dalo, vládla tam strhujúca atmosféra. V Durexe udávali rytmus Bad Company UK & MC Verse ďalším stovkám ľudí, ale keďže uprednostňujem menej ponuré a melodickejšie odrody drum-n-bass, nebol som až tak nadšený.
Keďže sa opäť ozývala únava, zamieril som znova ukľudniť sa do Algidy, a potom okolo ľudovej hudby (kde si podaktorí aj zakrepčili) smerom k vytúženému odpočinku.
Zhrnutie – Pohoda sa opäť znamenite podarila, úžasné vystúpenia, perfektná organizácia a nové miesto konania. Už aby tu bol ďalší ročník.
Zvyšok fotiek na www.clublife.sk!
Tagy: Pohoda
