Telefonát do záhrobia
28.1.2005, Raptor
Cestou od zubára (cesty od zubára, a hlavne k zubárovi, bývajú prijemné aj nepríjemné),
som celkom na prízemí nemocnice uvidel mladú mamičku s malým synom, tak štyri roky mohol mať. Malý reval na plné detské hlasivky…
„Mama daj mi telefón…!!!!“
„MAMAAAA… Mama daj mi mobiiiil !!!“
„chceeeeeeeeem !!“
„Daj mi!!! Mama!!! Mobiiiiil !!!“
Decko bolo celé červené, skákalo od zlosti, hlas mu preskakoval a určite podvedome rozmýšľalo o tom že sa hodí o zem. Poznám to a tak trochu aj chápem. Spravil som to raz aj ja, samozrejme ako sopľoš v jeho veku ;-)
Chuderka mamička, mladá, veľmi pekná, no viditeľne ustarostená, sa darmo snažila synčekovi vysvetliť, že by mu mohol mobil spadnúť a pokaziť sa. Skrátka, malý si ho vydupal, vyreval.
Ty tupá sliepka, takto sa deti nevychovajú! Keby bolo moje dal by som mu na zadok, alebo nechal niekde vonku vyrevať, NECH VIE že plačom, hnevom a dupaním sa nevydiera.
Malý zobral telefón k uchu, po lícach sa mu stále kotúľali slzy. Priložil telefón k uchu, a tichým hlasom, ktorý ešte prezrádzal stopy po predchádzajúcom plači, začal smrkať do mobilu…
"Deduško, si tam?" smrk
"Deduško, počuješ ma?"
"Deduško, kam si to odišiel?" smrk, SMRK
"Deduško, veľmi mi chýbaš…"
…a po lícach sa mu kotúľali veľké detské slzy.
P.S. Prvý dojem je dôležitý, ale, nikdy nesúď podľa prvého dojmu, lebo…
P.S.2 Lebo každý máme svojho "deduška"