Pohoda 2006 (1.deň)
14.7.2006, BPTrenčín tentoraz privítal návštevníkov pohody paradoxne takmer jasnou oblohou. Prichádzajúc do areálu letiska, počul som dokonca komentáre typu: “K&#%@ a toto je čo za Pohodu bez búrky?!”. Nuž čo, nemôže byť predsa všetko ideálne :-) Pri vstupe, zo smeru od Opatoviec, sa tradične usídlila naša, už profesionálna, armáda a verbovala vojnychtivých. Či sa im podarilo niekoho zlanáriť, to je otázne, ale v každom prípade zaujali rôznymi atrakciami, napríklad nafukovacou vežou, na ktorej sa dali vyskúšať horolezecké schopnosti.
Urobil som si aký-taký obraz o dianí na pódiách (zástupcovia čierneho svetadielu, Gangbé Brass Band z Beninu, domáci Pii Jem & Matelko, …), obzrel ďalšie atrakcie (pošta, banka, detský park), stretol sa so známymi, a chystal som sa na vystúpenie Stereo MCs, už známych z Pohody, keď ešte bývala na výstavisku. Tí predviedli, v nie veľmi hojnom počte, známe klasiky a dobre pobavili pred pódiom zhromaždené stovky ľudí. V tom istom sa čase však na Kofole ozývali aj blízkovýchodné rytmy a melódie, ktoré so svojou skupinou vyludzovala Natacha Atlas, pred sólovou dráhou známu zo zoskupenia Transglobal Underground. Jej hudba zapaľuje oheň a podmanivý spev a brušné tance doň prilievajú olej, v človeku to prebúdza pocity a energiu kdesi zhlboka. Bolo to treba zažiť.
Ďalší míľnikom v programe, ako aj zrejme v histórii samotného festivalu, bol koncert legendy, Fénixa, ktorý povstal z popola, americkej skupiny Pixies. Gitarista a spevák Frank Black, basgitaristka Kim Deal, bubeník Dave Lovering a gitarista Joey Santiago – kapela v kompletnej pôvodnej zostave potešila asi tých skôr narodených, vidieť Pixies naživo bolo ich splneným snom.
O nejaký čas neskôr som navštívil Orange stage, kde sa predviedol Dizzee Rascal, ktorého som zatial videl iba na MTV. Jeho osobitý štýl pochádzajúci z UK garage naozaj zaujme. Tento mladík zo seba súka slová obrovskou rýchlosťou, čo spolu s výrazným prízvukom spôsobilo, že som mu nerozumel, ale ten rytmus, flow a energia z jeho vystúpenia vo mne zanechali silný dojem.
Všetky zážitky z prvého dňa festivalu Pohoda však boli ničím oproti tomu, čo nasledovalo na Kofola stage. S istým zdržaním konečne prišla pravá pohoda v podobe zázračnej hudby britskej kapely Zero 7. Melancholická hudba a texty, nádherné melódie, nové aj staršie pesničky (pomalá Somersault aj uptempo inštrumentálky) zaliali blahom telá i duše zhromaždeného publika a spôsobovali zimomriavky. Radosťou bolo aj pozerať sa na charizmatickú speváčku menom Sia Furler, ktorá úžasne preciťovala svoje vystúpenie, tešila sa zo srdečnej odozvy divákov, dokonca na pódiu predviedla írsky vyzerajúce tančeky. Mišo Kaščák ju po vystúpení nazval anjelikom, skutočne pôsobila ako roztopašná víla tešiaca sa z krásy sveta. Ani technické problémy – výpadok elektriny na 20 minút, nemohli pokaziť úžazný zážitok z tohoto koncertu, ktorého koniec som si vôbec neprial. Nakoniec, na obrovské ovácie a naliehanie oduševnených divákov Zero 7 ešte dodali nádhernú Distractions a refrénom I love you si definitívne podmanili všetkých zúčastnených. Týmto pre mňa prvý deň Pohody skončil, v najlepšom treba prestať.
Tagy: Pohoda
