Pohoda 2002
19.7.2002, BPPo skúsenostiach s minuloročnou pohodičkou som si všetko dobre naplánoval a premyslel, zobral dostatok náhradného ošatenia. Vyrazil som v piatok ráno, na stanici sme dali spicha s dcérou Mikinou, kúpili lístky v stále rastúcom rade. V prázdnom kupé a relatívne vyššom komforte prvej triedy (pár korún človeka nezabije a máš pokoj) sme s úsmevom sledovali tlačiace sa, semtam podgurážené masy ľudí mieriacich na tú istú akciu. Zatiaľčo v Bratislave pršať prestávalo, cestou k Trenčínu sme videli skôr opak. Ale nebola to prietrž a búrka ako minulý rok, čiže blata bolo menej.
Po príchode do Trenčína sme dali v Mike Studiu stretko s členmi lokálneho osadenstva i cezpoľnými, pokecali a stretli ešte pár ďalších “chatárov”. Ja som sa zatiaľ ubytoval a vychystal. Ubehlo pár hodín no a už pol pozdný čas, tak som sa pomaly pobral na miesto činu.
Pri vchode už to bolo lepšie organizované, netvorila sa tlačenica, blata oveľa menej. Vyfasoval som náramok a výborne spravenú informačnú príručku s programom, mapkou, profilmi účinkujúcich, odchodmi vlakov atď atď, ktorá ma sprevádzala počas oboch dní. Išiel som to tam hneď omrknúť a trocha sa zorientovať. V pavilóne Durex už hrali Quadrant Sound System veľmi slušný hausík, tak som tam chvíľu pobudol, no sem-tam som nakukol aj do Smintu, kde dávalo zabrať ušným bubienkom techno. Stále som potom behal medzi scénami, chvíľu som stihol aj homo fonkianz J.A.R. a po prestávke na iných scénach ešte Lucie. No a potom som zas zapadol na Smint a Durex stageoch, a už sa chýlilo k tomu, na čo tam všetci čakali, t.j. k ukážke umenia uja menom Luke Slater, ktorý priniesol do inak dosť monotónneho techna troška života a prekladal tam aj nejaké tie lámanejšie bíty. Bol skutočne dobrý, na čom sme sa zhodli viacerí. Samozrejme som jamoval aj vedľa v Durexe, kde bol DJ Tráva, ktorý sa zas staral o houseové tóny, ktoré mne viac sedia, bol som nadmieru spokojný. Avšak niečo pred druhou hodinou rannou som zamieril do murovaného Kenvelo stage, kde už hodnú chvíľu troška menšiemu ale o to mne milšiemu publiku udávali rytmus Madrid de Los Austrias houseovým podmazom, latino doplnkami a najmä efektným živým doprovodom na congo-bongo. Bolo to veľmi dynamické a už som vedel, že tam aj zostanem. A hlavne preto, lebo už sa blížilo vystúpenie mojej hviezdy č.1, a síce pána menom Rainer Trüby, DJ-a a producenta to nemeckého pôvodu, majstra v oblasti nu-jazz/fusion, zažraného priaznivca vinylov. Z jeho veľkej zbierky, ktorú využívajú na remixy a sample aj iné zoskupenia, si doniesol snáď iba zlomok, no pozoruhodný – veľkú krabicu narvatú platňami. Z nej vyberal a dával na pult bohovské najmä latino-ladené pecky a kto išiel okolo, ten tam hneď aj ostal a zatrsal si, postupne sa totam plnilo viac a viac, výborná atmosféra. Poslednú polhodinku zvýšil tempo, a švacol tam drum & bass ochutený znova jeho obľúbenými vplyvmi samby a bossa-novy. To už som však mal v príručnej batožine jeho podpis (!), za ktorý vdačím fotografovi Petrovi, lebo mňa k majstrovi cez zábradlie security-guard nepustil. Poslednú energiu tom teda vyčerpal úplne na koniec, jeho d´n´b minisetík bol proste úžasný a podľa reakcií publika som nebol jediný nadšený v tej miestnosti. Cítil som, že som fyzicky vyčerpaný a hoci toho ešte určite bolo veľa zaujímavého, povedal som si, že na dnes stačí a odkulhal po 4. hodine rannej z areálu do môjho prechodného bydliska.
Na druhý, vlastne ešte stále ten istý, deň som sa ani poriadne nevyspal, no postupne som nabral sily a neskoršie popoludní som opäť smeroval do areálu. Na hlavnej scéne som začal pár skladbami od Banjo Band Ivana Mládka, ktorí samozrejme museli po obvyklom skeči “Když jinak nedáte, vidím, že tady pod pódiem někteří pláčou…” museli pridávať (klasiky Jóžin z bážin, Horolezčata atď.). Takže sme sa pobavili a to už prišli na scénu najúžasnejší členovia skupiny Vidiek, ktorých som od Silvestra nepočul, a zahrali svoje báječné bombové skladby, samozrejme nechýbala Nechajte si ju, Fajčenie škodí zdraviu, Vidiečan a iné, pri ktorých spievali a v dobrej nálade užívali pohodu všetci na plnom, pomerne suchom, a miestami už aj slniečkom vyhrievanom štadióne. Po tomto skvelom zážitku som sa pobral pokukať čo sa deje inde, lákal ma najma pavilón Durex, v ktorom sa mala odohrávať d´n´b ťažoba. V čase, keď som tam dorazil, drvil už repráky Proppa svojím techstepom. Po ňom mala ísť teta menom IM Cyber ale ako asi všetci na Pohode, aj ona mala sklz, tak sa do toho pustili Larry a Lixx. Po chvíli však došli na rad tety – spomínaná IM Cyber a MC jej robila (ako som sa dopočul) LinDee. Baby to dosť slušne rozbehli a dávali tam samé riadne nátery, strávil som tam nejakú chvíľu. Ale na moment som ich opustil a zamieril som opäť na štadión, kde práve dohrávali Carlos de Nicaragua y Familia a doznievali posledné zvolania “Jah, rastafari”, ktoré nielen svojim v hojnom počte zastúpeným dreadovitým súkmeňovcom adresoval frontman Carlos. Ďalšie vystúpenie na hlavnej scéne malo byť až 21:30, tak som opäť zašiel do svojho “domáceho” Durexu. Po čase som nakukol aj vedľa do Smintu, kde bol pri pulte Mike Shannon. No a to už sa schyľovalo k vystúpeniu jednoho z hlavných lákadiel festivalu – Stereo MC´s, ktorých som si samozrejme nemohol nechať ujsť a nabehol naspať na štadión. Hrali bohovsky, potešili ich staršie aj novšie fláky a ľudia všade naokolo trsali a pospevovali si Deep down and dirty, Got myself connected, Yeah, yeah, yeah atď., proste splnili očakávania. Ale príliš dlho som tam nezotrval a ako kočovník som zas mazal do stále viac plniaceho sa Durexu, kde tvrdo mlátil Blupcat s hlasovým doprovodom MC, ktorého robil (ako som sa dopočul) Aktiff, v pozadí bola mimochodom stále videoprojekcia Mental Design. Okolo desiatej popoludní nastúpil na scénu jeden z ďalších magnetov, britský JB a predviedol ako sa to má robiť, v pavilóne to vrelo a bolo tam riadne narvané. Musel som si však dať pauzu, lebo hoci mám kondičku dobrú, aj tá však má svoje hranice. Išiel som sa teda vychillovať, zjedol nejakú tú klobásku, prijal množstvo tekutín s uhľohydrátmi v podobe spriteu či inej žbrndy (toto som robil počas dňa samozrejme viackrát), a pobral sa zas na hlavnú scénu, kde začínali Sneaker Pimps. Dostal som sa hneď pod scénu, čiže som mal dokonalý posluch aj výhľad a stretol som tam aj kopu známych. Vzhľadom na to, že S.P. som predtým nepoznal, mal som čo objavovať – elektronický podmaz zo sequencera, živé bicie a gitara, klávesy a spev protagonistu, a tieto som ohodnotil veľmi kladne. Ale ako sa blížila jendna hodina po polnoci, už som znova chytil túlavé boty a futašil do Durexu, kde to už hodnú chvíľu roztáčal Gabanna. Dlho som to tam však nevydržal, lebo som bol zvedavý na Toky-ho, ktorý hral o jednej vedľa v Sminte. Tam už bola úplne nedýchateľný rozpálený a dusný vzduch, pavilón bol doplna narvaný kožušinkovými, svetielka v ústach prevaľujúcimi a inými technofanatikmi. Ale Tokyho výplody šlapali dobre, čo určite aj väčšina techňákov. O pol druhej mali v Durexe ako ďalšie lákadlo začať Optical & MC Rymetyme, aby sme zakúsili atmošku londýnskych klubov, kde má d´n´b svoje korene. Aj tu bolo už veľmi teplo, no ešte sa to dalo vydržať. Horšie už to bolo aj s miestom, hala bola na prasknutie, asi 2x tak plná ako minule, úžasná atmosféra vybičovaná na maximum, v malých prestávkach – kľudnejších miestach sa tanečníci (vlastne všetci) dostali kratučkú šancu pochytiť dych, jačali a pišťali sme, a už to zas išlo, nekompromisne, tvrdo a rýchlo. Proste ťažoba, najlepšie čo som kedy zažil. No ale už som cítil, že moje fyzično mi postupne vypovedáva službu a radšej som sa ho rozhodol šetriť, aby som tak predišiel opätovnému totálnemu vyčerpaniu. Zabalil som to teda, ešte som sa posledný krát trošku poprechádzal a vydal sa na cestu k sprche a do postele.
V nedeľu ráno, keďže som už mal o cestu postarané (spiatočný lístok), nemusel som sa ponáhľať a voľným krokom sa pobral na stanicu. V parčíku pred ňou som prešiel okolo pomaly sa v nádhernom slnečnom dni prebúdzajúce sa skupinky pohodárov. V čakárni už čakali na lístky na vlak zástupy tých už zobudených v dlhočizných radoch, prešiel som popri nich, kúpil si v bistre lahodnú tichú (psssst) Mitickú minerálku a neskôr nasadol do rýchlika. Bolo zasa plno, ľudia zostali aj v prvej triede, na čo ich samozrejme začali vyhadzovať, niektorí si samozrejme doplatili – komu sa chce zdvíhať, keď už pohodlne sedíš. Cesta uplynula tiež v pohode a zvyšok nedele už som prežil v kľude hlavnej Bratislavy. Som zvedavý na na ďalšiu Pohodu (hlavne kde bude), ak bude znova lepšia ako tá minulá, ako je už tradíciou, je sa na čo tešiť!
Tagy: Pohoda
