Paríž
7.4.2003, Katka VargováBola to moja druhá návšteva v tomto meste a pretože po prvej návšteve mi ostali spomienky nádherné a ružové, o to viac som sa tešila na návštevu druhú. Dodnes si myslím, že ak ti chýba sebavedomie, chuť do života, energia, či šťava na každý deň, spraví to cesta do Paríža. To je tá správna cesta.
Pristála som na letisku Charles de Gaulle, čo je vlastne mesto samo o sebe. Chvíľu som tam bola stratená, až som natrafila na značku SORTIE a tak som sa dostala von.
Taxík ma zaviezol do maličkého penziónu, kde som mala stráviť tých niekoľko dní. Penzión mal len tri izbičky, recepcia a jedáleň. Tento penzión vlastnila stará Parížanka, bol trochu mimo centra a tak sa tam nenachádzali turisti. Chvalabohu :-)
Moja izba mala síce postarší nábytok a posteľ nie príliš pružný matrac, ale napriek tomu bola milá a útulná. A čo sa mi zdalo omnoho dôležitejšie, mala terasu obklopenú zeleňou a krásny výhľad!!!
Stará pani mi každé ráno priniesla raňajky a nikdy nezabudla pri mojom odchode z penziónu popriať bonne journée, ale aj napriek tomu som si izbičku veľmi neužila.
Okolo bol predsa naozajstný Paríž!!!
Bol to čelný náraz. Sotva som sa dostala k metru, nalepil sa na mňa nejaký domorodec, že odkiaľ som, že som trés jolie a že či nezájdeme na cafe zachránilo ma až metro, ďalej so mnou nešiel.
Dievčatá musia hneď pochopiť, v Paríži sa hanba a mindráky nenosia. Keď ideš po ulici, zvykneš si, že mužské hlavy od kaviarenských stolíkov sa otáčajú ako na rozkaz, predavači dávajú svoj obdiv hlasne najavo a aj chodník ti vysiela svoje uznanie. Nie je to však dotieravosť, je to viac galantnosti a temperamentu v krvi ako u nás. Aj kamene majú totiž v Paríži srdce.
Metro je asi vo všetkých európskych mestách rovnaké. Staré, smradľavé a špinavé. Ale tí ľudia! Je to jedna veľká farebná kavalkáda!
Doporučujem si kúpiť tzv. carnet, čo je 10 lístkov naraz a je to samozrejme výhodnejšie. Kto chce cestovať viac, oplatí sa lístok Paris Visite, dá sa kúpiť na viac dní, každému podľa chuti. Dostaneš aj mapu mesta, aby si sa nestratil
Na začiatok som sa vybrala na Eiffelovku. Je to síce veľká snobáreň, ale celkom stojí zato. Výťah je síce starý, ale funkčný a mimochodom niet sa čoho báť, každý rok na celej veži robia “generálku”.
Potom som sa vybrala na loď, bola síce zima na takúto prehliadku po Seine, ale nech. Lenže akurát som vystihla skupinku Amíkov, tak som z toho nemala veľmi veľa. Z rieky bolo vidieť toho máločo, na lodi postávali aj človiečikovia v dobových kostýmoch a za spoločnú fotku pýtali 100 frankov! Ale Amíkom je to jedno
Z celej návštevy bol pre mňa dôležitým bodom Louvre. Vedela by som sa tam motať niekoľko hodín, aj prespávať. Je rozdelený na pavilóny Sully, Denon a Richelieu. V Denone je vystavená napr. Mona Lisa so svojím záhadným úsmevom. V Richelieu sa nachádza napr. Chamurapiho zákonník, čo je čierny kameň popísaný klínovým písmom. Ďalej sú tu rôzne predmety z doby Karola Veľkého, sochy Venuše z bieleho mramoru, izby á la Napoleon, obrazy Rembrandta a Rubensa, a veľa iného. Je to nárez.
No a navštívila som tentoraz aj Centre Pompidou. To je tá budova moderného umenia, dookola farebné trúbky, eskalátory v priesvitných rúrach. Celé je to nehorázne IN, ale akoby nedostavané. Konajú sa tu rôzne vernisáže, koncerty, semináre a celé je to jeden veľký šok. Omnoho väčší šok, ako Tate Modern v Londýne. Najviac sa mi tu v Paríži zapáčila asi Bleu od Katalánca J. Miró, je to obrovský obraz modrej žiarivej farby, iba sem tam červené a oranžové škvrny. Vibrujúce a veľkolepé, ale hodiace sa iba sem.
Čo sa týka jedla v Paríži… je veľmi veľmi chutné. Ale za predpokladu, že si stravu kupujete u domorodcov v odľahlých končinách. To ťa vyjde aj lacnejšie. Skús určite zájsť do originálnej patisserrie, dať si chrumkavé sladké pečivo, alebo palacinku crepe A je úplný rozdiel sedieť pri jedle s Parížanmi, ako v nejakom mekáči. Samozrejme môžeš ísť aj tam, je tu mekáčov dosť, veď kde by sa potom stravovali Amíci?!
Bola som na obede s jednou Francúzskou dievčinou a tá ma vzala do reštaurácie s kockovanými obrusmi na stoloch a starými fotkami rozvešanými na stenách. Presne ako z filmu “Smiešna tvárička” s Audrey Hepburnovou.
Dali sme si tzv. hors d´oeuvre, čo je vlastne menu- predkrm, hlavný chod a dezert (môže byť aj syr a káva). Dala som si šalát, zajaca na čierno a samozrejme camembert. A k tomu beaujolais.
Obed sa tu tiahne do nekonečna, nikto sa nikde neponáhľa, p-o-m-a-l-y sa vychutnáva. Žiadnymi žalúdočnými vredmi sa tu iste netrpí.
Zašla som ešte aj do múzea Fragouard, nevedela som o čo sa jedná a bola som milo prekvapená. Išlo o parfumy. Je tu k videniu všetko možné o parfumoch, ich história, výroba, dizajn. Zaujímavá bola flakónka parfumu zo starovekého Egypta.
V nasledujúcich dňoch som navštívila ešte La Défense, je to štvrť mrakodrapov a moderných budov, ohromné a populárne najmä medzi Japoncami. Cítia sa asi ako doma.
A samozrejme Montmartre. Šľahačkový pohár Sacré Coeur má pomerne problematickú umeleckú hodnotu, ale západne od neho sa rozkladá spleť malých uličiek. Domky s kvietkami na oknách, kaviarničky. Je to skrz-naskrz turistické, ale má svoje “to”. Nič by som si tam nekúpila už len z princípu, ale je to pre oko pekné.
Zábava je v Paríži buď na Clichy, ale na de la Bastille. Preferujem to druhé už len kvôli bezpečnosti. Plno Parížanov, štýlové reštaurácie, živá hudba a ráno prepotené tričko.
Skúsila som aj svetoznámy Moulin Rouge, ale je to skôr k plaču ako k zábave á la film s Nicole Kidman.
To je zhruba všetko. Popísať tamojší život je ako popísať chutné víno, krásnu ženu, fajného chlapa – nedá sa. Je to magnifique! Salut!
Pozn. k fotografiám: Paríž v roku 1990, autor: BP.
