Výstava má niekoľko navzájom prepojených častí. Členenie vychádza z knihy Pavla Béma a Rudolfa Švaříčka Tretí Everest, v ktorej popisujú svoju výpravu na najvyššiu horu sveta. Ďalšie štyri celky predstavujú krajiny ležiace na svahoch veľkých Himalájí, teda zem „pod trónmi bohov“ – Indiu, Nepál, Tibet a Bhután so všetkými ich zvláštnosťami a exotikou. Z horských nížin smeruje návštevník postupne cez odlišné vegetačné pásma až do oblasti večného snehu a ľadu. Spoznáva krehké kultúry, duchovné prúdy i svetové náboženstvá. Ďalšia časť podáva strhujúcim a veľmi osobným spôsobom príbeh česko-slovenskej Expedície Everest 2007 k vrcholu najvyššej hory sveta.

Výpravnosť výstavy je umocnená efektívnymi prírodnými inštaláciami, autentickou zvukovou kulisou, vôňami a potôčikom. Počas trvania výstavy sa múzeum stane domovom pre viacero živých zvierat i rastlín a návštevníci sa tak objavia uprostred prostredia prezentovaných zasľúbených krajín. Zo skutočnej džungle so živým krokodílom, hadmi a papagájmi sa návštevník dostane do rušnej indickej obchodnej ulice plnej rôznych vôní a zvukov. Nie len tá, ale aj rituálne pohreby, svätyňa, autentické chrámy, nebeské pohrebisko, obydlia s nábytkom, textílie, bežné úžitkové predmety, rikša, originálny nomádsky stan vyrobený z jačích chlpov a všetko materiálne, ale najmä duchovné, čo súvisí s Indiou, Nepálom, Tibetom a Bhutánom môže návštevník na výstave vidieť, vnímať, cítiť, dotknúť sa a prežívať.
Samostatnú časť výstavy tvorí rozsiahla kolekcia fotografií renomovanej spoločnosti National Geographic, ktorú v oblasti Himalájí vytvorili ich kmeňoví autori v priebehu niekoľkých ostatných rokov. Svoje snímky na výstave predstavujú aj slovenskí fotografi. Znalec oblasti Tibetu Pavol Breier predstaví svoje snímky zamerané najmä na náboženský život a rituály. Ako výborný fotograf a vášnivý cestovateľ sa na výstave prezentuje aj známy slovenský moderátor Martin Nikodým. Nebudú chýbať ani filmové zábery najúspešnejšieho slovenského dokumentaristu Pavla Barabáša.
Časť výstavy je venovaná známej cestovateľskej dvojici Miroslav Zikmund a Jiří Hanzelka. Tí v máji v roku 1959 vyštartovali na cestu okolo sveta, kedy navštívili Áziu a priniesli si desiatky fotografií a hodiny filmových záznamov. Tie najzaujímavejšie sú prezentované na výstave. Výnimočné sú i fotografie Josefa Vaniša a Vladimíra Sísa, ktorí v 50. rokoch 20. storočia navštívili Tibet ako jedni z prvých cudzincov.

Organizátori – Slovenské národné múzeum, Cestovná kancelária Livingstone a spoločnosť National Geographic – majú za sebou úspešnú spoluprácu na dvojvýstave Tajomná Indonézia – Tamtamy času / Slávne expedície 20. storočia (realizovanej v roku 2005). I tento raz očakávajú desiatky tisíc záujemcov o výstavu. Výstavu doplní bohatý sprievodný program: súťaže, besedy, diskusie, prednášky cestovateľov, horolezcov, fotografov, dobrodruhov a znalcov týchto oblastí, premietanie filmov, ale aj rôzne tanečné a hudobné vystúpenia.

Organizátori odporúčajú prísť v pohodlnej turistickej obuvi, keďže v lodičkách sa ťažko dá prejsť pralesom a vyjsť na najvyššiu horu sveta Mt. Everest. Nájsť bájny svet a krajinu opojnej blaženosti a večného blahobytu bude možné do 12. júla 2009. Výstava má pokračovanie na Letisku M. R. Štefánika v Bratislave.

Viac informácií na www.sangri-la.sk.

Zatiaľ čo u nás sa začína zima, v Južnej Afrike sa už blíži leto. Hoci je v tejto krajine časový posun iba plus jedna hodina, odlišností je nespočetne. Cíp horúceho kontinentu pri Myse dobrej nádeje je už niekoľko storočí miestom, kde sa miešajú kultúry, jazyky, národnosti a v neposlednom rade hudobné štýly. Našťastie, v poslednom desaťročí sa všetky fúzie dejú prevažne len pokojne a k spokojnosti obyvateľstva.

4,5-miliónové Kapské mesto sa po Berlíne, Dubline, New Yorku, Londýne a Sao Paole stalo ďalším sídlom populárnej Red Bull Music Academy. Dva dvojtýždňové turnusy privítajú dohromady vyše 60 študentov z takmer tridsiatich krajín sveta, od Nového Zélandu až po Turecko.

Ako je známe, ani tentoraz nechýbajú zástupcovia z Čiech a Slovenska. V prvej várke pricestovali košický DJ Mersey a pražský producent Juanita Juarez, v druhej skupine sa čoskoro predstavia dídžejka Babe LN z Prahy a DJ Monoide z Bratislavy. Len pripomínam, že v minulosti sa už na podujatí z Čiech a Slovenska zúčastnili Vec, Lucca, Tall a ďalší.

Slovo "akadémia" v názve nech nezvádza k predstave, že ide o akúsi školu s povinným vyučovaním a záverečnými diplomami. Väčšina účastníkov však naplno využívala možnosti, ktoré Red Bull Music Academy poskytovala. Na všetkých akciách bola prednášková sála s pohodlnými kreslami a vankúšmi plná. V švíkoch zakaždým praskali aj perfektne vybavené zvukové štúdiá, kde sa konali spoločné večerné nahrávacie sessions.

Rozbor jednotlivých prednášok a workshopov by vystačil na hrubú knihu. V počiatkoch, koncom 90. rokov, sa akcia sústreďovala hlavne na technické aspekty dídžejingu, dnes je hlavnou témou podpora tvorby vlastnej hudby. Takmer dve tretiny účastníkov tvorili aktívni producenti, bez ohľadu na to, či je ich nástrojom powerbook Macintosh alebo gitara či syntezátor.

Michael Reinboth, majiteľ renomovaného nemeckého labelu Compost Records, tri hodiny rozprával o fungovaní svojho hudobného vydavateľstva od vzniku nahrávky, cez vybavovanie autorských práv na sample až po distribúciu a reklamu. Podrobnosti o jeho hudobnej kariére, obrovskej zbierke platní a dramaturgii Compostu sa čoskoro dozviete z pripravovaného rozhovoru.
Známy londýnsky DJ a producent Seiji predstavil britskú broken beat scénu a prezradil aj pozadie remixérskej práce pre osobnosti popmusic ako Macy Gray. Newyorská legenda elektronickej scény Steinski zaspomínal na vznik svojej priekopníckej metódy strihu a samplingu v americkom hip-hope. Lokálnu hudbu s globálnymi ambíciami s veľkým úspechom predviedol Hugh Masekela. O tvorbe klubového drum & bassu hovoril aj u nás populárny DJ Marcus Intalex. Stúpajúca reggae a soulová hviezda Patrice naživo komponoval pieseň podľa podnetov z publika.

Red Bull Music Academy predstavuje slávne osobnosti dnešnej elektronickej a tanečnej scény z inej stránky ako väčšina masmédií. Diskusie sú neformálne, otázky nekompromisné, kritika povolená. Zámerom je otvorená komunikácia a výmena názorov ľudí, ktorí sa skutočne zaujímajú o hudbu – bez ohľadu na to, či je ich prioritou techno, house, reggae, hip-hop, electronica, drum & bass alebo nu-jazz. Pracovný deň sa začína zväčša okolo 11:00 a končí sa až neskoro nadránom v miestnych kluboch, pričom pospolu sú neustále muzikanti, DJs, promotéri aj novinári. Pre Kapské mesto a šíre okolie dokonca vzniklo špeciálne rádio Spectrum, na ktorom nonstop hrala hudba účastníkov akadémie. Jeho vysielanie si môžete vypočuť aj na internete na obsahovo bohatej webstránke www.redbullmusicacademy.com.

Možno vás práve počúvanie muziky z Kapského mesta inšpiruje a rozhodnete sa o rok na Red Bull Music Academy prihlásiť. Stačí vyplniť prihlášku a zaslať aspoň 30-minútový mixovaný dídžejský set alebo kompiláciu vlastnej produkcie. Možno sa na budúcu jeseň ocitnete na dva mimoriadne príjemné a inšpiratívne týždne v ďalšom svetovom veľkomeste hudby.

Pristála som na letisku Charles de Gaulle, čo je vlastne mesto samo o sebe. Chvíľu som tam bola stratená, až som natrafila na značku SORTIE a tak som sa dostala von.

Taxík ma zaviezol do maličkého penziónu, kde som mala stráviť tých niekoľko dní. Penzión mal len tri izbičky, recepcia a jedáleň. Tento penzión vlastnila stará Parížanka, bol trochu mimo centra a tak sa tam nenachádzali turisti. Chvalabohu :-)

Moja izba mala síce postarší nábytok a posteľ nie príliš pružný matrac, ale napriek tomu bola milá a útulná. A čo sa mi zdalo omnoho dôležitejšie, mala terasu obklopenú zeleňou a krásny výhľad!!!

Stará pani mi každé ráno priniesla raňajky a nikdy nezabudla pri mojom odchode z penziónu popriať bonne journée, ale aj napriek tomu som si izbičku veľmi neužila.
Okolo bol predsa naozajstný Paríž!!!

Bol to čelný náraz. Sotva som sa dostala k metru, nalepil sa na mňa nejaký domorodec, že odkiaľ som, že som trés jolie a že či nezájdeme na cafe zachránilo ma až metro, ďalej so mnou nešiel.

Dievčatá musia hneď pochopiť, v Paríži sa hanba a mindráky nenosia. Keď ideš po ulici, zvykneš si, že mužské hlavy od kaviarenských stolíkov sa otáčajú ako na rozkaz, predavači dávajú svoj obdiv hlasne najavo a aj chodník ti vysiela svoje uznanie. Nie je to však dotieravosť, je to viac galantnosti a temperamentu v krvi ako u nás. Aj kamene majú totiž v Paríži srdce.

Metro je asi vo všetkých európskych mestách rovnaké. Staré, smradľavé a špinavé. Ale tí ľudia! Je to jedna veľká farebná kavalkáda!

Doporučujem si kúpiť tzv. carnet, čo je 10 lístkov naraz a je to samozrejme výhodnejšie. Kto chce cestovať viac, oplatí sa lístok Paris Visite, dá sa kúpiť na viac dní, každému podľa chuti. Dostaneš aj mapu mesta, aby si sa nestratil
Na začiatok som sa vybrala na Eiffelovku. Je to síce veľká snobáreň, ale celkom stojí zato. Výťah je síce starý, ale funkčný a mimochodom niet sa čoho báť, každý rok na celej veži robia “generálku”.

Potom som sa vybrala na loď, bola síce zima na takúto prehliadku po Seine, ale nech. Lenže akurát som vystihla skupinku Amíkov, tak som z toho nemala veľmi veľa. Z rieky bolo vidieť toho máločo, na lodi postávali aj človiečikovia v dobových kostýmoch a za spoločnú fotku pýtali 100 frankov! Ale Amíkom je to jedno

Z celej návštevy bol pre mňa dôležitým bodom Louvre. Vedela by som sa tam motať niekoľko hodín, aj prespávať. Je rozdelený na pavilóny Sully, Denon a Richelieu. V Denone je vystavená napr. Mona Lisa so svojím záhadným úsmevom. V Richelieu sa nachádza napr. Chamurapiho zákonník, čo je čierny kameň popísaný klínovým písmom. Ďalej sú tu rôzne predmety z doby Karola Veľkého, sochy Venuše z bieleho mramoru, izby á la Napoleon, obrazy Rembrandta a Rubensa, a veľa iného. Je to nárez.

No a navštívila som tentoraz aj Centre Pompidou. To je tá budova moderného umenia, dookola farebné trúbky, eskalátory v priesvitných rúrach. Celé je to nehorázne IN, ale akoby nedostavané. Konajú sa tu rôzne vernisáže, koncerty, semináre a celé je to jeden veľký šok. Omnoho väčší šok, ako Tate Modern v Londýne. Najviac sa mi tu v Paríži zapáčila asi Bleu od Katalánca J. Miró, je to obrovský obraz modrej žiarivej farby, iba sem tam červené a oranžové škvrny. Vibrujúce a veľkolepé, ale hodiace sa iba sem.

Čo sa týka jedla v Paríži… je veľmi veľmi chutné. Ale za predpokladu, že si stravu kupujete u domorodcov v odľahlých končinách. To ťa vyjde aj lacnejšie. Skús určite zájsť do originálnej patisserrie, dať si chrumkavé sladké pečivo, alebo palacinku crepe A je úplný rozdiel sedieť pri jedle s Parížanmi, ako v nejakom mekáči. Samozrejme môžeš ísť aj tam, je tu mekáčov dosť, veď kde by sa potom stravovali Amíci?!

Bola som na obede s jednou Francúzskou dievčinou a tá ma vzala do reštaurácie s kockovanými obrusmi na stoloch a starými fotkami rozvešanými na stenách. Presne ako z filmu “Smiešna tvárička” s Audrey Hepburnovou.
Dali sme si tzv. hors d´oeuvre, čo je vlastne menu- predkrm, hlavný chod a dezert (môže byť aj syr a káva). Dala som si šalát, zajaca na čierno a samozrejme camembert. A k tomu beaujolais.
Obed sa tu tiahne do nekonečna, nikto sa nikde neponáhľa, p-o-m-a-l-y sa vychutnáva. Žiadnymi žalúdočnými vredmi sa tu iste netrpí.
Zašla som ešte aj do múzea Fragouard, nevedela som o čo sa jedná a bola som milo prekvapená. Išlo o parfumy. Je tu k videniu všetko možné o parfumoch, ich história, výroba, dizajn. Zaujímavá bola flakónka parfumu zo starovekého Egypta.

V nasledujúcich dňoch som navštívila ešte La Défense, je to štvrť mrakodrapov a moderných budov, ohromné a populárne najmä medzi Japoncami. Cítia sa asi ako doma.
A samozrejme Montmartre. Šľahačkový pohár Sacré Coeur má pomerne problematickú umeleckú hodnotu, ale západne od neho sa rozkladá spleť malých uličiek. Domky s kvietkami na oknách, kaviarničky. Je to skrz-naskrz turistické, ale má svoje “to”. Nič by som si tam nekúpila už len z princípu, ale je to pre oko pekné.

Zábava je v Paríži buď na Clichy, ale na de la Bastille. Preferujem to druhé už len kvôli bezpečnosti. Plno Parížanov, štýlové reštaurácie, živá hudba a ráno prepotené tričko.
Skúsila som aj svetoznámy Moulin Rouge, ale je to skôr k plaču ako k zábave á la film s Nicole Kidman.

To je zhruba všetko. Popísať tamojší život je ako popísať chutné víno, krásnu ženu, fajného chlapa – nedá sa. Je to magnifique! Salut!

Pozn. k fotografiám: Paríž v roku 1990, autor: BP.